Dávno, v dávnych sovietskych a cárskych časoch na Rusi, sa seno kosilo ručnými kosami. Odvtedy prešlo pod mostom veľa vody. Objavili sa rôzne kosačky, elektrické a benzínové vyžínače. Individuálne hospodárenie v podobe kráv, oviec a kôz sa v ruskej dedine prestalo držať. Moji rodičia chovali v obci dobytok asi do roku 2004-2005. Ľudia u nás prestali kupovať mlieko: v obchode je lacnejšie a dlho nekysne. Chovať kravu sa stalo nerentabilným. Okrem toho vek optimizmu nepridal: chovať kravu je problematické a ťažké. Krava a kozy boli zlikvidované. Ale vrkoč zostal. Záhradný pozemok sa musí pravidelne kosiť. Matka sa nikdy nedokázala prispôsobiť moderným technológiám a po starom kosí svoj pozemok kosou. Ja som zasa musel ovládať technológiu na opravu a údržbu tohto v našej obci už vzácneho nástroja.
Vrkoče sa stále dajú kúpiť v železiarstve. Ale aby mohla pokosiť, musí byť špeciálne pripravená – odbitá. To znamená, že rezná hrana vrkoča musí byť sploštená, aby sa stala tenšou, a teda ostrejšou.Predtým mal otec na to vybavené špeciálne pracovisko vedľa maštale. Počas kosenia takmer každý deň večer pred ranným kosením odhaľoval vrkoče. Teraz sa to tak často nerobí, pretože neexistuje žiadne špeciálne vybavené miesto. Miesto, ktoré mám, je dočasné, ľahko sa rozoberie a zloží.
Ako odstrihnúť vrkoč
Najprv si treba zobrať pník, väčší priemer, najlepšie z tvrdého dreva: ja som mal na sklade dub. Do stredu pňa zľahka zatĺkame sekeru, starú alebo novú, ostrú alebo tupú - na tom nezáleží. Sekera sa po odbíjaní kosákov nepoškodí a môže sa ďalej používať na určený účel. V zásade, ak máte v pláne často a veľa odbíjať vrkoče, existuje na to špeciálne zariadenie - „hlavník na vytĺkanie vrkočov“. Teraz si ho môžete aj kúpiť, alebo si ho môžete vyrobiť sami zo starého kladiva. Mala som aj „babičku“, ale keďže som si raz až dvakrát do roka musela odstrihnúť vrkoče, stratila sa. Kúpil som si nový a opäť som ho stratil. A potom som prišiel s nápadom použiť na tento účel sekeru, ktorá je vždy po ruke a je potrebná v práci oveľa častejšie.
Ďalším krokom je prísť s držiakom na rukoväť vrkoča. Aby sa vrkoč správne pretrhol, jeho čepeľ musí ležať naplocho na vreteníku. Za týmto účelom som do vráta stodoly zavesil bremeno s hmotnosťou 300-400 gramov na lano dlhé približne 1,5 metra. Ako záťaž môžete použiť akýkoľvek kus kovu, kameň, fľašu s vodou atď. V mojom prípade som použil staré brzdové platničky z auta.
Ďalej vybavíme sedadlo pre náš piaty bod. Použil som na to kúsky dreva. Do úvahy prichádzajú tieto možnosti: ďalší pahýľ, železné vedro obrátené hore nohami, ľubovoľná stolička atď.A vrkoč inštalujeme nasledovne: čepeľ opletu leží na „vreteníku“, koniec rukoväte opletu je upevnený šnúrou so závažím.
Teraz môžeme prejsť k procesu tepovania copu. Čepeľ opletu, ako som už povedal, by mala ležať rovnako rovnobežne s povrchom vreteníka. Vrkoč držíme a vedieme ľavou rukou. Pravou rukou udrieme špičkou kladiva do reznej hrany vrkoča, aby sme ho sploštili a urobili tenším a ostrejším. Je potrebné vyvarovať sa dvom defektom: okraj príliš nesploštiť a urobiť z neho fóliu, dlho nevydrží, odlomí sa a kosenie bude zlé; a nie je potrebné nechať kov prasknúť, pozdĺž trhlín sa okraj odlomí a zhoršia sa rezné vlastnosti kosy.
Výsledok
Na fotke vidíte ako vyzerá cop pred tepovaním a po tepovaní. Bezprostredne pred kosením treba čepeľ kosy vyrovnať brúsnym kameňom. Počas procesu kosenia by ste mali kosu pravidelne brúsiť, opatrne, aby ste si neporezali prsty, keď ju najskôr očistíte od kúskov trávy.
Aj po bití dával otec kosu cez noc do vodného kúpeľa. Bolo to potrebné, aby nevyschol, neuvoľnil sa držiak vrkoča a nevisel.
